P. Richard Henkes SAC – na ceste k blahorečeniu

Svedectvá

„Pre p. Richarda Henkesa a pre ostatných dobrovoľníkov bola práca v barakoch s chorými na týfus priam neľudskou službou. Zametal dlážku, čistil prične, umýval telá vychudnuté na kosť, ktoré boli ušpinené, upotené a zapáchajúce, zbieral zavšivavené šaty a pálil ich. Pomáhal zomierajúcim, telesne zoslabnutým, morálne zosypaným dodával odvahu.“
PODĽA SÚBORNÉHO DIELA RALFA BÜSCHERA O VIACERÝCH SVEDECKÝCH VÝPOVEDIACH

M. PROBST HOVORÍ O JEDNEJ SVEDKYNI, KTOREJ NESKORŠÍ MANŽEL V R. 1945 PRACOVAL AKO VOJENSKÝ SEKUNDÁRNY LEKÁR V KONCENTRAČNOM TÁBORE V DACHAU:
Jej manžel, z domu vychovaný ako evanjelik, jej vraj často rozprával o nejakom Richardovi Henkesovi, ktorý láskavo zaobchádzal v barakoch s ťažko chorými na týfus, ktorý sa obetoval za chorých a zomierajúcich. R. Henkes sa s chorými veľa modlil a rozdával im sv. prijímanie.
Keď jej manžel rozprával o tomto Richardovi Henkesovi, často mával v očiach slzy. Pritom túto službu nemusel Henkes vykonávať, „robil to dobrovoľne“. Vraj sa aj s jej mužom častejšie pomodlil Otčenáš.
Pred svojou smrťou daroval R. Henkes jej manželovi malú Bibliu, ktorú po celý život opatroval ako drahocennosť.

ĎALŠIE SVEDECTVO
„Jeho pôstne kázne boli predmetom rozhovorov v celom meste. Vždy, keď kázal, bol náš kostol natrieskaný veriacimi i zvedavcami. Bolo cítiť, že sa odvážil hovoriť o tom, o čom si už mnohí z nás nedovolili vravieť.“
SPRÁVA SVEDKA O ROKOCH 1934/35

PANI EDELTRUD WIRRER HOVORÍ, ŽE P. HENKES ZAUJAL V OBDOBÍ 1941/42 JASNÉ STANOVISKO K PRIPRAVOVANÉMU PROGRAMU EUTANÁZIE V BRANICIACH (pozn.: v súčasnosti je Branitz mestskou časťou Cottbusu):
„Národnosocialistická propaganda to pripravovala cez letáky v školách… Fotografie ukazovali postihnutých s hydrocefalom (pozn.: nadmerné hromadenie tekutiny v mozgu) a so zmrzačenými údmi. Škodcovia na národnom majetku, lebo veď jedli a neprinášali žiadny úžitok pre ľud. Zdravý človek by musel týchto nepodarkov opatrovať po celý život… P. Henkes proti tomu protestoval. Nazval to vraždou bezbranných. To obralo nacistický režim o úspech v jeho snaženiach.“
Tým pani Wirrer myslela neúspešné snahy pohlavárov, ktorým sa nepodarilo získať súhlas ľudí pre ich plánované podlosti.

LIST P. HENKESA
„Spočiatku som sa ešte modlil za svoju slobodu, teraz som to prebojoval, a keď by som aj musel ísť do tábora, poviem rovnako Deo gratias ako pri mojom zatknutí.
Koniec koncov musím predsa dbať na to, čo som kázal … iným. Po dnešok ma Pán Boh viditeľne ochraňoval; preto nemám žiaden strach pred budúcnosťou. Boh mi aj naďalej bude udeľovať svoju milosť.
Moje dokumenty ležia v Berlíne na rozhodnutie… Ľudia sú vydaní napospas svojvôli človeka, a tak má ešte zmysel iba to jediné, radikálne sa odovzdať Pánu Bohu.“
„Ak budeš počuť, že idem do tábora, potom mi vyplň ešte jedno prianie. Vieš, že som s pátrom Hagelom žil v napätom vzťahu. Z môjho poverenia ho kvôli tomu popros o odpustenie, najmä však, že som sa o tom vyjadril už pred inými. Nechcem si so sebou vziať previnenie, ktoré je na mojej strane. Už dávno som mu odpustil a raz by som mu to bol rád sám povedal, ale som človek, ktorému to padne veľmi zaťažko. To je pýcha, a nech mi aj tú odpustí. Nemyslím, že by som mal ešte niečo k náprave u iných. Ale Tebe by som chcel z celého srdca poďakovať za dobro, ktoré som od Teba zažil…“
LIST Z 24. MÁJA 1943 Z VÄZNICE V RATIBOŘE HEDVIGE BUHLOVEJ (SPOLUPRACOVNÍČKA PALLOTÍNOV VO FRANKENSTEINE)

„Niekto tu musí byť, aby to povedal“

Angažovanie sa za pravdu a ľudskú dôstojnosť

Vraví sa, že pravda chráni najdlhšie. Z krimináliek poznáme, aké je ťažké vymyslieť si alibi. Principiálne je jednoduchšie povedať pravdu ako klamať. Pravdu si nemusíme vymýšľať. Lož je však potrebné vymyslieť. Je vždy falošná, vytvorená, vykonštruovaná. Kto klame častejšie potrebuje okrem toho dobrú pamäť.
Pravdu a lož je možné dobre rozoznať, pokiaľ sa pohybujeme v oblasti overiteľných faktov. Ale v súčasnosti žijeme v „postfaktickej“ ére. „Fake news“ – falošné správy – sa produkujú vedome a účinkujú. Pravda býva podriaďovaná vlastnému účelu. Je čoraz ťažšie rozoznať, čo je pravdivé – čo je skutočné – stráca sa vážnosť a význam pravdy. Aké dôsledky to má pre osobný, ako aj spoločensko-politický život, pociťujeme čoraz jasnejšie. „Koreňom dnešnej krízy je skutočnosť, že sme sa vzdali pravdy“, zdôraznil pápež Benedikt ešte v období, keď bol kardinálom.
S takouto rezignáciou sa stretávame už v rozhovore Ježiša s Pilátom. Keď Ježiš vypovedal, že musí vydať svedectvo o pravde, Pilát mu odvrával: „Čo je pravda?“ (Jn 18, 38). Ale je jeho otázka naozaj výrazom hľadania pravdy? Ježiš nedostal vôbec žiadnu šancu odpovedať. Pilát sa pýtal, krčiac pri tom ramenami. Skutočný záujem o orientáciu na pravdu nie je u neho zjavný.

Odvaha k pravde

Reakcia Piláta je priam zrkadlom rozorvaného zaobchádzania ľudí s pravdou. Jestvuje v nás túžba po jasnosti a pravde, po autenticite a čestnosti. Čo je naozaj pravdivé, to pomáha, aby sme sa dokázali orientovať a spoliehať sa, aby sa dôvera stala možná. Ale zároveň nám tak často padne zaťažko, aby sme sami boli jasní a pravdiví. Ak sú s pravdou spojené nevýhody, radi sa jej vyhneme.
Pravdivosť a autenticita si vyžadujú odvahu – všade a v každom čase. V období nacionálneho socializmu mohli stáť jasné a otvorené slová slobodu alebo dokonca život. Richard Henkes takúto odvahu mal. „Niekto tu musí byť, aby to povedal“:
 namiesto posluhovania verejnej mienke hovoriť jasnou rečou
 jednoznačne pomenovať neľudskosť režimu a pohŕdanie dôstojnosťou človeka
 označiť kult vodcu za náhradu namiesto náboženstva

Človek: stvorenie a Boží obraz

Zatiaľ čo nacistická propaganda označila niektorých ľudí (či skupiny ľudí) za „európsku zberbu“, Richard Henkes vystúpil slovom i činom za dôstojnosť každého jedného. Tí, ktorých opečiatkovali ako „zberbu Európy“, boli pre neho ľuďmi stvorenými na Boží obraz. To platilo najmä pre postihnutých, ktorí potrebovali pomoc a opateru. Neboli pre neho „škodcovia národného majetku“, ale ľudia. Na ich dôstojnosť a na ich potreby orientoval svoje konanie. Program eutanázie nacistov pomenoval bez okolkov „vražda bezbranných“.

Naproti tomu sa vtedajší uchvatitelia moci sami vydávali za pánov nad dôstojnosťou a pravdou. Vo svojej namyslenosti sa postavili na Stvoriteľovo miesto. Mysleli si, že oni sami môžu namiesto Boha určovať, komu prináleží ľudská dôstojnosť a komu nie. Niečo podobné mal zjavne pred očami sv. Pavol, keď napísal: „Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby, zobrazujúce smrteľného človeka“. (Rim 1, 23). Presne to sa udialo v Tretej ríši: namiesto podľa Boha sa meralo podľa človeka, podľa „árijského nadčloveka“.
Proti takémuto pokušeniu, aby sme sa postavili nad Boha, oslavujúc seba, namietal Romano Guardini už v roku 1937 svojou knihou o Kristovi „Pán“. Jeho dôvtipný protest proti vodcovskému kultu ho síce nestál život, ale miesto profesora.
Ľudská nadradenosť je časovo priam neohraničená. Pavol v každom prípade pokračuje: „… tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. (Rim 1, 25).

Hľadieť dopredu – nasledovať svedomie

Prameňom a mierou pravdy bol pre Pavla nepremenný Boh. Vyslovene prízvukuje schopnosť človeka spoznať pravdu. „Boh im to zjavil“, píše. (Rim 1, 19f) „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať“ (Rim 1, 25).
Nepochybne jestvujú aj mylné predstavy a bludy. Ale v princípe je človek schopný spoznať pravdu. Každý ma v sebe priestor – určitý druh „vyhliadky“ – z ktorej môže hľadieť nahor: svoje svedomie. Tu, vo svojom najhlbšom vnútri, sa človek dotýka pravdy a spoznáva ju. A jeho svedomie ho volá, aby si spoznané aj osvojil a pretavil do vlastného života – aby bol pravdivý, aby si ctil ľudskú dôstojnosť.
Páter Henkes dosvedčuje, že svedomie nezávisí od toho, čo hovoria a myslia ľudia. Tam, kde to bolo potrebné, rozhodne vystúpil proti verejnej mienke – proti mainstreamu. Bol vychovaný a zameraný na biblické posolstvo, svedomie bolo pre neho záväznou smernicou, orientačným stredným deliacim pruhom na ceste jeho života. Pritom zažil na vlastnej koži, že svedomie môže byť nepohodlné, dokonca náročné. Bol to hlas svedomia, ktorý ho osobne povolával, aby napriek všetkému ohrozeniu života pomáhal chorým a zomierajúcim v barakoch s týfusom.

Boh ako miera a sila

Richard Henkes to myslel vážne. Nehľadal žiadne výhovorky, žiadne uľahčenia na spôsob: veď i ja sám som väzeň a obeť. Nenavrával si: žiada sa odo mňa nadľudská vec, veď tu zmôže niečo vykonať už iba Boh. Jedna známa modlitba zodpovedá celkom jeho mysleniu a konaniu:
„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja, … Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia.“
V modlitbe sa človek so svojím svedomím vystavuje Božím požiadavkám. V koncentračnom tábore Dachau – a nielen tam – to znamenalo, že núdza blížneho ho priam nútila, aby núdzu utišoval. Richard Henkes nasledoval túto božskú požiadavku so všetkými dôsledkami, hoci sa tým on sám ocitol v núdzi, ba v ohrození života:
„Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali.“
Miera ľudskosti je pre Henricha Henkesa božskosť. Keď nás Boh stvoril, nevzal si za mieru nič menšie ako seba samého. „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov“, žasne modliaci sa (Ž 8, 6a).
Páter Henkes sa tak podujal na takmer nesplniteľnú výzvu, ktorá s tým bola spojená – nie sebaisto a silou vôle, ale v dôvere v to, že ten, ktorý ho povoláva a niečo požaduje, dá aj silu, aby sa do toho pustil a zaoberal sa tým.
HELMUT MÜLLER / VERA KESSLER Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats

Modlitba sv. Františka Assiského:

„Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia.
Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali.
Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.”

Richard Henkes nebol a nie je sám

Ekumenizmus mučeníkov

Richard Henkes patrí k veľkému zástupu svedkov viery, ktorí si tak boli vedomí, že ich nesie Boh, že sa na neho „dokázali úplne spoľahnúť“. Z ich tvárí a z ich životov nám vyžaruje prísľub Evanjelia:
„Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi… Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. … A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 8-1; 28; 38).
Mučeníkom našich čias je v Ríme vyhradený vlastný kostol: San Bartolomeo na ostrove Tiber. Tam možno vidieť ich tváre (prinajmenšom niektoré z nich) zoskupené na veľkej ikone: muži a ženy zo všetkých kútov sveta a zo všetkých kresťanských vierovyznaní. Hoci tam Richard Henkes nie je zobrazený, môžeme cítiť a tušiť, že sa myslí i na neho: ako ďalšia žiariaca tvár medzi väznenými v sovietskom gulagu, vedľa seminaristov z kmeňov Hutuov a Tutsiov. Títo kandidáti na kňazstvo sa zdráhali počas genocídy v Rwande (1994) , aby ich rozdelili podľa príslušnosti k ich kmeňu. Preto ich milície Hutuov, ktoré vnikli do kňazského seminára, všetkých zavraždili. Richard Henkes patrí k nim. Stojí na strane Oscara Romera, Dietricha Bonhoeffera a evanjelického farára Paula Schneidera, ktorý našiel vo svojej farnosti Hunsrück odvážne slová proti ideológii národného socializmu. Preto najskôr skončil v Koblenzi vo väzení, potom bol deportovaný do koncentračného tábora, kde sa stal „evanjelizátorom z Buchenwaldu“.

K veľkým znameniam nádeje tohto zhromaždenia patrí i to, že kresťania zo všetkých konfesií môžu odhaliť, že Boh nepôsobí so svojou milosťou iba vo vlastnej cirkvi. Boh pôsobí, volá, posilňuje, omilosťuje, oslobodzuje a vykupuje aj „vonku“: u „iných“, ktorých sme príliš dlho nepovažovali za k nám patriacich, niekedy sme v nich dokonca vnímali ako protivníkov a nepriateľov.
A tak sa stala hrôzostrašná skutočnosť útlaku a prenasledovania so svetlom toľkých svedectiev viery, dôvery a odovzdanosti „miestom ekumenizmu“ – miestom úžasu nad Božou veľkosťou, za všetkými hranicami, ktoré sme postavili. Jednota, ku ktorej volá Boh nás i všetkých ľudí z kresťanských konfesií – je už skrytým spôsobom dávno tu. Kto by sa odvážil „čisto“ od seba odtrhnúť Dietricha Bonhoeffera a Oscara Romera, Paula Schneidera a takisto aj Richarda Henkesa?
S nimi žiari jediná svätá Božia Cirkev: v Buchenwalde a v Dachau, v malých farnostiach v Hunsrücku a Westerwalde, u luteránov, anglikánov, katolíkov i ortodoxných … v Spoločnosti pallotínov i na evanjelickej fare v Dickenschiede a Womrathe.

P. Edward Fröhling, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats

K Márii

Mária, bez obáv do tvojich nežných rúk svoje vkladám.
Na cestu s Ježišom vezmi ma, prosím ja, biedny Adam.
Ako tvoje srdce, žiadne iné tak pre Krista nehorí.
Ako tvoja láska, žiadna iná tak nie je mu po vôli.

Verše „K Márii“ od sr. Reginy Mostovej si nechal Richard Henkes vytlačiť v r. 1925 na svoje primičné obrázky. Text v druhom riadku poukazuje na jeho hlboký pohľad na nasledovanie kríža, na ktoré bol ako kňaz pripravený. Ukazuje jeho uctievanie Ježišovej Matky a jeho povedomie, že ho sprevádza. Úctu k Márii nasával takpovediac s materským mliekom vo svojej rodine a vo farskom spoločenstve. Posilnila sa cez jeho skúsenosti počas školských liet vo Vallendare. Lebo pallotínsky život vždy znamená aj uctievanie Ježišovej Matky. Je patrónkou diela sv. Vincenta Pallottiho, uctievaná ako „Kráľovná apoštolov“. Richard Henkes sa vo Vallendare okrem toho stal aktívnym členom Mariánskej kongregácie, z ktorej neskôr vzniklo schönstattské hnutie; dôveroval svojmu špirituálovi p. Josefovi Kenntenichovi. Pre Schönstatt sa stalo typickým zobrazenie „Trojnásobne zázračnej Matky“ (Mater ter admirabilis), ktoré malo pre p. Henkesa po celý život veľký význam. Tento obraz dal o. i. vyhotoviť aj do kostola v Strandorfe.
Cez formulu zasvätenia pri vstupe do Mariánskej kongregácie v r. 1916 si vyvolil Máriu za svoju „Pani, Orodovníčku a Matku“. Posledná veta tejto formuly znie: „Spomeň si na mňa a neopúšťaj ma v hodine mojej smrti.“ Nikto nevie, ako často sa Richard Henkes modlil v Dachau pred obrazom Madony v kaplnke bloku pre kňazov, ako často tu ticho vyslovoval svoje otázky a prejavoval svoju dôveru. So zopätými rukami? So slzami? Rozpamätával sa na slová modlitieb z roku 1916 a 1925?
On ich prežíval, lebo pri svojej činnosti i modlitbe sa vždy spoliehal na Máriin príhovor, a aj iným odporúčal, aby dôverovali Ježišovej Matke. Podľa príkladu z domu, podľa sv. Vincenta Pallottiho i zo Schönstattu bolo pre neho uctievanie P. Márie samozrejmou súčasťou jeho zbožnosti. Podobne to bolo aj s ružencom. S jeho tajomstvami porovnával svoj život, a tým aj svoje vedomé nasledovanie Krista, keď písal svojej matke z väzenia v Ratiboře: „Doposiaľ som kráčal cestou radostného ruženca. Keď som stál na kazateľnici alebo v prednáškovej sále, tak to bolo veľmi radostné kňazské pôsobenie. A keď sa teraz, drahá matka, často modlíte pred krížom bolestný ruženec, pamätajte na to, že na tejto ceste kráčam so Spasiteľom. To pre kňaza nie je hanba. Či budem ešte prežívať slávnostný ruženec tu na zemi alebo až v nebi, prenechávam láskavému Bohu.“
Richard Henkes bol hlboko veriaci človek, ktorý podobne ako Mária vyriekol svoje Áno na cestu svojho povolania – so všetkými dôsledkami.

hz, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats

Nemožné sa stane možným

Rast v dôvere v Božiu silu

Viera nie je otázkou štatistiky. Ako každý iný vzťah aj viera je osobným procesom. V tomto procese rozvoja a dozrievania ide o to, aby sme sa „v slobode celkom zverili Bohu, aby sme sa vložili do jeho rúk“. Takáto celostná dôvera nie je výkon, ktorý môžeme podať my, ale vždy je to „dar“, ako to hovorí II. vatikánsky koncil.
Vnútorná sloboda dokázať sa zveriť Bohu nikdy nie je niečím, čo by mohol človek „dosiahnuť“ v určitom okamihu a potom „vlastniť“. Nie je možné, aby sme sa jednoducho vieru naučili; viera sa mení, neustále nanovo ju vybojovávame a vždy nanovo sa aj prejavuje. Viera je celoživotný proces (možného) rastu, prehlbovania, dozrievania.
Rovnakým spôsobom to platí pre svätosť, pre toto spoločné povolanie všetkých kresťanov, ktorí sú Božím obrazom. Čo iné je „svätosť“, ako život prežitý v spätosti s Božou láskou a v dôvere v neho – so všetkými ohraničeniami, obavami a pochybnosťami, ktoré do nášho sveta prináša so sebou ľudský život.
„Viera“ podobne ako „svätosť“ je pojmom, vyjadrujúcim cestu. Opisujú stávanie sa, proces, život: jednoducho „nie sme“ svätí, pohybujeme sa (dúfajme) neustále dopredu, aby sme takí boli, tak žili.
Nádherne to vyjadrujú modlitby z omšového misálu:
Tajuplný Bože,
si nevypovedateľne väčší,
ako to my, ľudia, kedykoľvek dokážeme pochopiť.
Bývaš v neprístupnom svetle, a predsa si pri nás tak blízko.
Si tu!
Tvoja prítomnosť nás obklopuje a preniká
ako vzduch, ktorý dýchame,
bez ktorého nemôžeme jestvovať.
Pomôž nám, aby sme ti dokázali úplne dôverovať –
a žiť a zomierať bez strachu.

Pretaviť slovo do života

Richard Henkes asi o sebe nikdy netvrdil, že je „svätý“. Na to sa príliš dobre poznal. Vedel, aký obmedzený bol on sám vo svojej schopnosti milovať, prežívať milosrdenstvo, dôverovať. Zoči-voči Bohu, ktorý je „nekonečná láska a milosrdenstvo“ (sv. Vincent Pallotti), sa javí „vlastné“ predsa len príliš nepatrné.
Richard Henkes sa neustále pokúšal vyjadriť vlastnými slovami svoje dojatie nad prisľúbením, že sme Bohom milovaní a chcení. Hovoriť o takmer neuveriteľnej dôvere, ktorú Boh vkladá do nás nepatrných a nedokonalých ľudí: človeče, si – s tvojou nepatrnou silou – schopný, zažať v tomto svete moje svetlo, moju lásku. Si schopný urobiť badateľnou a zjavnou moju náklonnosť, prostredníctvom toho, čo konáš a dávaš, cez tvoje slová a skutky. Si ako človek schopný participovať na tom, aby sa moje „Slovo“, moje „Áno“ k svetu, k ľuďom, k môjmu milovanému stvoreniu, stalo „telom a krvou“. Si povolaný, aby si jemu, „Slovu“, neustále prepožičiaval „ruky a nohy“.
Mária sa stala pre Richarda Henkesa veľkým vzorom. Ona, ktorá bola schopná počúvať Božie slovo a tak veľmi dôverovať jeho prisľúbeniam, že dáva k dispozícii svoj život, aby sa Boh mohol narodiť do tohto sveta. Takto ako žiak vstúpil: nadšený z Evanjelia, fascinovaný Máriou, ktorá takpovediac „pretavila Slovo do života“, povzbudený k tomu, aby on sám stál čoraz viac k dispozícii k tomu, aby sa Boh stával zjavnejším a rukolapnejším. Richard Henkes napísal svoje zdôvodnenie, prečo sa chce stať pallotínom, stručne a jasne: „Myslím si, že mám povolanie!“

Od chcenia k dôvere

So želaním, že sa chce stať misionárom, apoštolom, Božím poslom, sa pre neho začala dlhá cesta. So svojím životom chcel zodpovedať veľkosti povolania k viere a k svätosti, ktoré je koniec koncov povolaním všetkých kresťanov, krstným povolaním.
Richard Henkes začal túto cestu života a viery ako „človek pevnej vôle“, chcel zodpovedať Božím prisľúbeniam, chcel sa stať svätým. Bol fascinovaný pallotínmi, ktorých zažil vo svojej vlasti, ich nadšením pre misie. Ako žiak si vzal za vzor veľké misionárske postavy, ktoré rozosievali Evanjelium s nasadením svojho života v Číne a v Japonsku. A bol presvedčený o princípoch svojich učiteľov, že pre jeho vydarený život apoštola záleží na vlastnej rozhodnosti, na cieľavedomosti, na neustálej „sebavýchove“. Aby zabránil polovičatosti a vlažnosti, sám si stanovil prísny režim dňa, ktorý mal slúžiť tomuto životnému cieľu.
V priebehu rokov s touto cestou, keď staval na vlastnej sile a vlastnou vôľou chcel dospieť k dokonalosti, stále viac narážal na svoje hranice: musel sa naučiť, že je „iba“ človekom, skrz naskrz, so slabosťami a chybami. Ani vlastná vôľa, ani železná disciplína nakoniec nevedú k cieľu, skôr k preťaženiu a zlyhaniu.
Život v Božích rukách
Richard Henkes sa namáhavo učil, ako sa zriekať vlastných plánov a výkonov z vlastnej vôle, čo sa jeho životom vinie ako červená niť. Najmä pre jeho posledné roky bolo typické rozlúčenie sa s jeho predchádzajúci sprievodcami a učiteľmi, ideály ktorých už nechcel, ani nemohol zdieľať. Tieto procesy prestrihnutia pupočnej šnúry a vlastného rastu a dozrievania mali predovšetkým jedno smerovanie: ak budem stavať na sebe a na svojich výkonoch, som „stratený“. Naučiť sa veriť, naučiť sa darovať, stať sa svätým – toto všetko sa môže podariť a podarí sa iba v zrieknutí sa „vlastného ja“. Deje sa to v ponorení sa do dôvery v Božie konanie a milosť, v Boha, ktorý môže konať bez našej zásluhy svoje zázračné diela, ak sa mu človek „vydá do rúk“.
Čoraz viac a viac sa stávalo jeho životným postojom, že sa prenechával plný dôvery Bohu, ktorý pôsobí tajuplne a často nepochopiteľne. Učil sa dôverovať prisľúbeniu, že Boh miluje a potrebuje nás nepatrných ľudí, nie ako bezchybný odtlačok svätých, ale ako „krehké nádoby pre poklad jeho účinnej moci“. Po svojom zatknutí Richard Henkes v jednom liste napísal: „Na začiatku som sa ešte modlil za svoju záchranu a oslobodenie… „. Čo „píše“ neskôr, nie na papier a atramentom, ale svojím životom, je prežívané svedectvo schopnosti darovať sa v dôvere v Boha, ktorý nás drží v svojich rukách, nech sa deje čokoľvek. Život Richarda Henkesa ukazuje v temnote cesty v ústrety smrti takmer hrôzostrašné „vyslyšanie“ modlitby:

Si tu!
Tvoja prítomnosť nás obklopuje a preniká
ako vzduch, ktorý dýchame,
bez ktorého nemôžeme jestvovať.
Pomôž nám, aby sme ti dokázali úplne dôverovať –
a žiť a zomierať bez strachu.
Svätí nie sú ľudia, ktorí sú schopní zo seba samých vykonať niečo „nad-ľudské“ – svätí sú „iba“ ľudia, dôverujúci, ktorí otvárajú Bohu priestor, v ktorom môže pôsobiť. Svätec v Dachau, to nie je ľudský výkon, to je Boží zázrak!

P. Edward Fröhling, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats

Zviazaný, a predsa slobodný

Žiť pozbavený pút – milovať zo srdca

Kto by ju nepoznal, túžbu po slobode a sebaurčení. My sami chceme určovať ako budeme žiť, čo vykonáme a čo zanecháme. Číha na nás veľké nebezpečenstvo, že všetko, čo obmedzí našu vlastnú slobodu, budeme považovať za uponíženie a ohrozenie: blížnych i autority, nariadenia i hodnoty, a nie v poslednom rade i Boha. Adekvátne tomu nás rýchlo premôže strach, odmietnutie a frustrácia.
Mladý Richard Henkes bol od začiatku inšpirovaný schönstattským hnutím a usiloval sa o to, aby sa stal slobodnou, sebaurčujúcou osobnosťou. Nechcel byť satelit, ale chcel žiť iba to, čo vo svojom svedomí spoznal ako pravdivé a správne. Už čoskoro pocítil, že mu uskutočnenie tohto vysokého ideálu nepadne ľahko. Neustále v sebe pozoroval sily, ktoré svojou vôľou nedokázal dostať pod kontrolu. Vlastná emocionalita a „zmyslovosť“ ho mohli akurát tak uväzniť. Zreteľne zažil ohraničenie svojej túžby po dokonalosti.
Richard Henkes sa vystavil tomuto zápasu. Chcel žiť slobodne, svedomito a autenticky. Pôvodne šiel k pallotínom, aby sa stal misionárom. Ale keď potom mal v roku 1927 odísť do Južnej Afriky, mal námietky. Medzičasom našiel v povolaní učiteľa a vychovávateľa toľko radosti a naplnenia, že v tomto uvidel svoje povolanie. „Azda to smiem napísať celkom otvorene, lebo by som ináč musel oklamať sám seba.“ – napísal svojmu provinciálovi.
Páter Henkes uvidel v svojom nadaní a v svojich naplňujúcich skúsenostiach Božie volanie. Chcel ho nasledovať. Už v r. 1923 sa vyznal: „Som pravdivý a chcem taký zostať, hoci by ma pravda zničila!“ Bolo pre neho nesmierne dôležité, aby bol rýdzi, identický, autentický.

Niekto musí povedať pravdu

Po uzurpovaní moci národným socializmom patrilo k tejto autenticite a pravdivosti aj to, že sa obratom jasne vyhranil proti obrazu o svete a o človeku v takom chápaní, ako ho predostrel národný socializmus. Nešetril otvorenými slovami, a keď mu jeho sestra Regina radila opatrnosť, odvetil jej: „Niekto to predsa musí povedať!“
Tak, ako rád páter Henkes vystupoval vo svojom učiteľskom a vychovávateľskom povolaní, tak rád bol aj kňazom: ohýnať chrbát a krčiť sa nedokázal a nechcel. Vzdoroval ideológii a statočne čelil svojim despotom. Áno, bol taký slobodný, že hovoril pravdu a zlo pomenoval podľa mena.
Takže to bola iba otázka času, kedy sa mladý pallotín dostane do konfliktu s pohlavármi. Keď bol v r. 1937 obžalovaný, unikol ešte odsúdeniu kvôli generálnej amnestii (1938).
Aby sa zabránilo konfliktom s vrchnosťou, bol vyňatý zo školskej služby a celkom vyčlenený pre pastoráciu, kázanie a exercície. Nebol to však ústup. Keď raz páter Henkes uvidel jedného špicľa, ako si počas kázne horlivo zapisuje poznámky, slobodne riekol: ��Povedzte pánovi tam vpredu, že sa nemusí tak veľmi namáhať, ale si spokojne môže v sakristii vyzdvihnúť rukopis.“ Odvážne slová, podčiarknuté značnou dávkou humoru. Áno, bol tak slobodný.

Spočiatku som sa za slobodu modlil…

Potom, ako sa v roku 1937 musel vzdať svojho učiteľského a vychovávateľského povolania, nesmel po svojom opätovnom uväznení (1943) pôsobiť viac ani ako farár. Sloboda a sebaurčenie boli preč. „Spočiatku som sa ešte modlil za svoju slobodu“, napísal v jednom liste, „teraz som to prebojoval, poviem … Deo gratias.“ A týmto „Deo gratias – Bohu vďaka“ vyjadril svoj súhlas so slovami: „Bože, prijímam to, hovorím ÁNO, dôverujem tvojej prítomnosti a láske a ďakujem ti za ne.“ Práve ako uväznený našiel páter Henkes novú, hlbšiu slobodu. Naučil sa hovoriť ÁNO k tomu, čo sa deje a čo sa nedá zmeniť.
Mnohé v našom ľudskom živote je nezmeniteľne dané. Mnohé životné okolnosti sú mimo nášho dosahu – už len fakt, že vôbec existujeme. Podobne nemôžeme zvrátiť utrpenie, ktoré sa nám prihodilo, ani vlastné chyby, ani odvrátiť našu smrteľnosť.

Brániť sa alebo sa odovzdať?

Pri takýchto hraničných zážitkoch si možno zúfať, reptať a zničiť svoje sily – ale nedosiahneme tým nič. Samotná situácia je mimo dosahu našej slobody. Zmeniť sa dá iba vlastné nastavenie – osobný postoj k nemu. Namiesto pretekov s búrkou sa môžeme pokúsiť odovzdať sa do situácie – takej, aká je. Netkvie v tom hlbšie, ba dokonca vlastné sebaurčenie: keď povieme napriek nezmeniteľným danostiam áno, a aktívne tvoríme to, čo je možné? Pre pátra Henkesa to znamenalo akceptovať uväznenie a tento priestor pretvárať z kresťanskej pozície.
Síce navonok zviazaný, ale vnútorne sa stáva stále slobodnejším: slobodný vyrieknuť pravdu, slobodný prijať svoje uväznenie v Dachau ako miesto, kam ho povolal a poslal Boh. Na zlo chcel reagovať dobrom, s obetujúcou sa láskou. A keď pocítil, že baraky s chorými na týfus sú pre neho Božím volaním, miestom, kam ho postavil Pán, tu vyrástla jeho sloboda aj k tomuto ÁNO.

Čo ho oslobodzovalo?

Každý človek má „veci“, ktoré sú pre neho nedotknuteľné a sväté: zväzky, vzťahy, hodnoty, ktorým sa podriaďuje všetko ostatné. To, čo je nám sväté, nás môže k niečomu uschopniť, ale môže naše sily aj zviazať a urobiť nás neslobodnými.
Pre pátra Henkesa bola veľmi dôležitá sloboda a život v sebaurčení. V priebehu rokov stále viac zažíval a spoznával, v čom nachádza skutočnú slobodu: v odovzdanosti Bohu a v dôvere v neho. V Dachau o tom dokonca kázal. Nadväzujúc na slová „Nič nás nemôže odlúčiť od lásky Kristovej…“ (Rim 8, 31-39), vyzýval prítomných k tomu, aby nezmeniteľnosť väznenia, ktoré teraz musia pretrpieť, premenili na bohoslužbu, na miesto odovzdanosti Pánovi. Povzbudzoval svojich spoluväzňov, aby súčasné trápenie prijali z lásky k Bohu a pozitívne ho pretvorili. A to, čo kázal, aj sám prežíval: bol ochotný sa deliť, ošetrovať, odpúšťať – a bol stále slobodnejší, aby miloval z celého srdca.
V koncentračnom tábore sa páter Henkes denne modlil modlitbu „Pane, nech sa mi stane, ako chceš ty…“. Náročná modlitba, ktorá vyjadrovala jeho rastúcu dôveru v Boha a jeho túžbu po celkom novej slobode. Po slobode, ktorú Boh neobmedzuje, ale až cez neho je možná.

INGRID ENGBROKS / P. HUBERT LENZ, Das Zeichen, 02/2019, ISSN 2198-252X, Die Zeitschrift des Katholischen Apostolats


Táto obľúbená modlitba p. Ruperta Mayera prirástla k srdcu aj p. Richardovi Henkesovi. V Dachau sa denne modlieval náročné a provokatívne riadky.
Pritom nešlo ani o podriaďovanie sa, ani o slepú poslušnosť. Ten, kto sa ju modlí, skôr vyznáva svoju vieru v bezhraničnú Božiu prítomnosť a lásku.
Modlitba je výrazom radikálnej a bezvýhradnej dôvery v otcovskú Božiu starostlivosť, ktorej sa modliaci celkom oddáva.

Pane, ako ty chceš …

„Pane, ako ty chceš, nech sa mi stane,
a ako ty chceš, s tebou chcem ísť, Pane;
pomôž rozumieť tvojej vôli! Amen.

Pane, kedy ty chceš, vtedy je načase, áno;
a kedy ty chceš, som pripravený, večer i ráno;
dnes i po celú večnosť chcem žiť len s Pánom.

Pane, čo ty chceš, to prijímam,
a čo ty chceš, je zisk, večný Pán;
som tvoj majetok, môj Lásky plam.

Pane, lebo to ty chceš, preto je to dobré;
a lebo to ty chceš, odvahu žobrem.
V tvojich rukách je srdcu tak dobre!“